Mapka je aktuálna k sčítaniu obyvateľov v roku 2002 >>
Prví Slováci do tejto oblasti prišli na pozvanie grófa Báranyiho, ktorí ich sem pozval ako drevorubačov. Išlo o Slákov z Oravy, Kysúc a Gemera v roku 1785, ktorí založili osadu Bodonoš, v roku 1790 zakladajú Slováci zo Zemplína a z Gemera obce Varzaľ a Borumlaka. V roku 1811 sa osídľuje opäť Slovákmi z Oravy, Kysúc a Gemere na pozvanie grófa Bánffyho Salajka, dnes je časťou obce Gemelčička. Do Novej Hute a Židárne prichádzajú prví kolonizátori v roku 1817 zo Šariša, Gemera a Zemplína. Starú Hutu a Sočet zakladajú Oravčania, Zemplínčania a Slováci zo Zvolenskej župy v roku 1830 a v roku 1831 Bikáč. Slováci zo Zvolenskej župy prichádzajú v roku 1820 do Fegernika a v roku 1848 zakladajú Šarišania obec Bystrá (alebo aj Čierna Hora). Slováci sa sem do lokality začali prisťahovali pre rôzne výhody, ktoré získali od miestnych majiteľov (zemepánov) pôdy. Miestne oblasti boli dostatočne zalesnené, Slováci za odlesnenie získali časť pozemku a majitelia pôdy mali dostatok kvalitného dreva na spracovanie, najmä do miestnych sklární.
Proces vnútornej migrácie je oveľa zdĺhavejší a trval až do roku 1918, keď sa Slováci usádzali aj v osadách Bojana Huta, Bojovské, Šastelek, Petriš, Loranta Groš, Lunkšoara, Nižný Lugaš, Siplak, Zavaň, Zavaňské kúpele, Plopiš, Jaz, Tuša, Ciganešt, Čerpotok, Ip, Harasov a iné. Hornaté oblasti s ťažko prístupným terénom spôsobili najmä na lazoch jedinečné izolované kultúry, ktoré si zachovali svoje tradície, kultúru a jazyk takmer nedotknutú okolitými etnikami. Izolovanosť slovenského etnika badáme hlavne vo folklóre, vo folklórnych rituáloch, náboženstve. Kultúrna izolovanosť, zlé životné podmienky, vysoká negramotnosť a čoraz väčšia populácia nútili Slovákov k vyššej organizovanosti kultúrnych prejavov. Zakladajú sa školy, kostoly, farnosti, ktoré slúžia aj ako miestne kultúrne centrá. Školy zakladá miestne biskupstvo. Chýbajú však kvalifikovaní učitelia, kňazi pochádzajúci z miestnych komunít, sú to najmä kňazi maďarského etnika. V roku 1918 sa zakladá Veľkorumunské kráľovstvo, situácia Slovákov sa však nezlepšuje. Cirkevné školy sú zoštátnené a prichádza aj k zmene vzdelávacieho systému.
V roku 1936 Československá republika uzatvára medzinárodnú kultúrnu dohodu s Rumunskou republikou. Vďaka aj tejto podpore a pomoci majú viaceré menšie obce dodnes svoje školy. Dovedna bolo postavených trinásť nových škôl. Jazyk a tradície sa nielen udržujú a pestujú, ale prichdádza k rozširovaniu kultúrno-osvetovej oblasti miestnych Slovákov. Prostredníctvom tejto dohody je do Rumunska vyslaných niekoľko učiteľov zo Slovenska. V tomto období pribúdajú aj kňazi, ktorí už pochádzajú z miestnych lokalít. Populácia Slovákov sa v Rumunsku dosiahla svoj vrchol v prvej polovici dvadsiateho storočia, najmä v období medzi dvoma svetovými vojnami. Slovenské školstvo sa zachovalo aj po viedenskej arbitráži, keď bihorské územie na niekoľko rokov pripadlo horthyovskému Maďarsku.
Veľký zlom vo vývoji slovenskej menšiny v Rumunsku po druhej svetovej vojne, nielen preto, že vyslaní učitelia zo Slovenska odchádzajú z bihorskej oblasti, ale začína repatriácia (roky 1945-1948). Toto obdobie je poznačené veľkým úbytkom obyvateľstva, ktoré sa dostáva z Československa ponuku "návratu" do ich vlasti. Odchádza približne polovica obyvateľov (celkovo 14.000 Slovákov z bihorsko-salajskej oblasti a celkovo vyše 21.000 Slovákov odišlo do Československa).
V období socializmu vďaka kvalifikovaným učiteľom, ktorí už pochádzajú z miestneho obyvateľstva sa slovenské školstvo stabilizuje. V praxi pôsobí niekoľko slovenských kňazov v miestnych komunitách. Napriek tomu, že v celom Rumunsku "zúri" znárodňovanie, bihorských Slovákov sa nedotýka, ba dokonca získavajú prácu v okolitých baniach, tehelniach, či sklárňach. Izolovaný spôsob života spôsobil, že sa ich ´bezprostredne nedotýkajú problémy Caucescovho režimu. V šesťdesiatych rokoch prichádza k ekonomickej migrácii bihorských Slovákov z kopcov do miest. Odchádzajú vo väčších enklávach. Najmä do miest pod kopcami - Alešď, Oradea, Madáras, Borod, Groš, Lunkšoara,...
Po revolučnom roku 1989 sa aj bihorským Slovákom otvárajú hranice a mnohí využívajú tieto možnosti odchodu najmä za prácou. V Nadlaku založený Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) prostredníctvom svojich miestnych sa organizujú mnohé kultúrne podujatia, financujú časopisy a iné projekty. Koncom 90. rokov bolo založené Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka v Bodonoši. V súčasnosti v bihorskej oblasti žije približne 10.000 Slovákov roztrúsených po lazoch, v dedinkách pod kopcami a okolitých mestách. Stále je tu živá slovenská kultúra a slovenská reč so svojimi krásnymi špecifikami.
O súčasnom stave bihorsko-salajskej oblasti si môžete prečítať
v sekcii o lokalitách obývaných Slovákmi.História osídľovania ďalších oblastí obývaných Slovákmi:
Pridaj sa
Pozri si