Na silné náboženské povedomie medzi Slovákmi v Rumunsku tesne nadväzuje i rozvoj slovenského školstva.
Obdobie do roku 1920
U Slovákov v aradsko-banátskej oblasti je to dané v prvom nieln tým, že školy boli do roku 1921 cirkevné, ale aj tým, že vyučovacie predmety (aspoň časť z nich) boli vyučované v biblickej češtine - v liturgickom jazyku evanjelikov, ktorej Slováci rozumeli. Aj preto cirkevné školy v slovenských evanjelických komunitách nepodľahli maďarizačným tlakom a od založenia (v roku 1776 v Mokrej, v roku 1803 v Nadlaku, v období 1820 -1910 v Butíne a v roku 1827 vo Vukovej) pôsobili neustále a boli neprestajne učiteľskými silami slovenskej národnosti.
Slovenské obyvateľstvo bihorsko-salažskej oblasti v 19. storočí a ešte aj v prvých desaťročiach 20. storočia boli zväčša negramotní roľníci a poľnohospodári. Bolo to dané vpyvom nepriaznivých ťažkých životných podmienok slovenských osád. Situácia sa v náznakoch zlešuje koncom polovice druhej polovice 19. storočia vďaka rozvoju vinohradníctva, neskôr aj priemyslu, ktorý tu predstavovali liginitové a asfaltové bane, no systematické a organizované vzdelávanie slovenského obyvateľstva je stále nedostatočné. Prvé školy v slovenských osadách boli cirkevné školy. V obci Gemelčička bola postavená prvá cirkevná škola za pomoci biskupstva v oblasti v roku 1872. Išlo o veľkú budovu, kde sa cez týždeň učilo a v nedeľu prišiel kňaz z Novej Hute slúžiť svätú omšu.
Obdobie 1921 - 1930
V roku 1922 boli cirkevné školy v Rumunsku poštátnené. V snahe porumunčiť školstvo na územiach anektovaných Veľkorumunským kráľovstvom po roku 1918, pôsobiaci učitelia na národnostných školách boli povinní v priebehu jedného roka naučiť sa po rumunsky a z rumunčiny urobiť aj skúšky. Následne začasli sa robiť nátlaky i o obmedzenie počtu národnostných škôl. Keďže v tom čase existujúce slovenské školyboli iba na úrovni prvého stupňa (a iba miestami existovali prípady pôsobenia aj ďalšich dvoch vyšších ročníkov) a vládne opatrenia boli zamerané najmä na vyššie stupne národnostných škol, tieto porumunčujúce nátlaky v slovenských komunitách nezapôsobili naplno. Ba naopak, keďže v prvej etape bolo zakázané používanie akýchkoľvek učebníc zo zahraničia, objavili sa prvé slovenské učebnice, ktoré napísali domáci autori (v roku 1925 v Gemelčičke učiteľ Domokoš a krčmár Hummil vydávajú Obrazni abecedár, Samule Kubica v Nadlaku v roku 1927 vydáva Obrázkový šlabikár a čítanku pre slovenské ľudové školy v Rumunsku a v roku 1929 Prírodopis a silozpyt).
Obdobie 1931 - 1945
Oživenie a rozmach slovenského školstva nastáva však iba po podpísaní československo-rumunskej kultúrnej dohody v roku 1936, na základe ktorej bolo z českolsovenských prostriedkov v bihorsko-salažskej oblasti vystavaných 13 školských budov a do Rumunska začali byť vysielané kvalifikované učiteľské sily z Československej republiky (za čo Rumunsko recipročne vystavalo viacero školských budov pre Rumunov v Zakarpatskej Rusi a vyslalo tam taktiež rumunských učiteľov). Veľmi dôležitú úlohu zohral i zákom o oranizovaní a činnosti ľudového školstva a učiteľských ústavov z roku 1939, ktorý umožnil vyučovanie v materinskej reči všetkých predmetov, okrem rumunského jazyka, zemepisu, dejepisu Rumunska a občianskej výchovy.
Za takýchto priaznivých okolností nastal rozvoj slovenského školstva v Rumunsku a položili sa základy rovoja školskej siete, ktorá pretrváva až dodnes. Koncom tridsiatych rokov a začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia boli obnovené alebo vznikli slovenské školy vo všetkých lokalitách, kde existovali početnejšie slovenské komunity a boli posilnené a poslovenčené existujúce školy vo všetkých lokalitách, kde existovali početnejšie slovenské komunity a boli posilnené a poslovenčené existujúce školy. Oproti 11 školským jednotkám v roku 1930, v školskom roku 1939/1940 ich bolo už 26. Aj keď druhá Viedenská arbitráž z 30. augusta 1940 do roku 1944 anektovaním bihorsko-salažskej oblasti obývanej Slovákmi horthyovským Maďarskom tento systém narušila tak, že v Rumunsku zostalo iba 11 slovenských škôl a 15 z nich zostalo na anektovanom území. Počet slovenských škôl v Rumunsku ale aj na okupovanom území naďalej rástol: z 11 školských jednotiek na 16, na okupovanom území z 15 na 17. Takto v školskom roku 1943/1944 existovali v aradsko-banátskej oblasti slovenské školy v Nadlaku (i v Nadlaku-Viniciach) (rum. Nadlăc), v Mokrej (rum. Mocrea), v Cipáre (rum. Ţipar), Péčke (rum. Pecsica), vo Veľkom Peregu (rum. Peregu Mare), v Semlaku (rum. Şemlac), Topliţa-Prunişor, v Brezovii, v Brestovci (rum. Brestoveţ), Butíne (rum. Butin), v Şemlac Mare, v Scăiuşi, v Teşi, vo Vermeşi, Vukovej (Vucova), tiež v bukovinskej oblasti v Pojana Malého (Poina Micului) a na okupovanom území v bihorsko-salažskej oblasti v lokalitách Zalmoş, Gemelčička (rum. Făgetu), Židáreň (rum. Valea Tîrnei), Šarany (rum. Şerani), Bojovské (rum. Marca Huta), Bogdana Huta (rum. Bogdana), Bojana Huta (rum. Boianu Mare), Varzaľ (rum. Vărzari), Čerpotok (rum. Valea Cerului), Nová Huta (rum. Şinteu), Nový Šastelek (rum. Salasău Nou), Stará Huta (rum. Huta Voivozi), Feďvernek (rum. Fegernic), Bodonoš (rum. Budoi), Borumlaka (rum. Borumlaca), Bikáč (rum. Bicaci) a v satmársko-maramurešskej oblasti Huta Čerteza (rum. Huta-Certeze).
V tomto období sa značne zvýšil i počet kvalifikovaných učiteľských síl. Keď v školskom roku 1939/1940 na slovenských školách v Rumunsku pôsobilo 43 kvalifikovaných pedagógov, z ktorých iba 13 bolo pôvodom z Rumunska, v školskom roku 1942/1943 ich počet na obidvoch teritóriách vzrástol na 59. Títo učitelia nielenže zlepšili úroveň vyučovacieho procesu, úroveň ovládania spisovnej slovenčiny, ale boli vo všetkých komunitách, kde pôsobili i hybnou silou kultúrno-osvetových činností.
Obdobie 1945 - 1948
Po roku 1945 až do školskej reformy v roku 1948, učitelia zo Slovenska tu zostali pôsobiť aj naďalej, aj keď počet z roka na rok klesal. Z tohto dôvodu mnohé z novozvniknutých škôl zanikali a v školskom roku 1948/1949 ich zostalo už iba 16, teda ich počet sa zmenšil skoro o polovicu. Preto z iniciatívy ministerstva školstva v Bukurešti, Československý zväz v Rumunsku usporiadal v roku 1948 nábor pre obsadenie voľných učiteľských miest v bihorkos-salažskej oblasti. Prihlásili sa najmä mladí nadlackí remeselníci slovenskej národnosti so základným školským vzdelaním, ktorí po absolvovaní kvalifikačného kurzu boli pridelení na tieto školy, kde posilnili na kratšiu alebo dlhšiu dobu tých zopár domorodých slovenských učiteľov. Podaktorí z týchto si dodatočne učiteľské vzdelanie doplnili, kvalifikovali sa v rozličných pedagogických odbodoroch a zostali pôsobiť na školách s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku natrvalo.
Obdobie 1948 - 1989
Významnou etapou vo vývoji slovenského školstva v Rumunsku bolo založenie prvého slovenského gymnázia v Nadalku v roku 1945. Pri jeho založení dôležitú úlohu zohral taktiež Československý zväz v Rumunsku a nadlacká evanjelická a. v. cirkev, ktorá pre budovu gymnázia prepožičala svoju budovu. Toto gymnázium, pri založení bolo pomenované Štátne československé gymnázium v Rumunsku, v roku 1948-1956 fungovalo ako Slovenská pedagogická škola a pre slovenské školy vychovalo 9 vychovávateliek a 97 učiteľov. Od roku 1956 na chvíľu fungovalo ako slovenská stredná škola, a potom ako slovenská sekcia nadlackého lýcea (dnes Školské priemyselné stredisko Jozefa Gregora Tajovského). V rámci tohto lýcea boli usporiadané i ďalšie 4 slovenské pedagogické ročníky (aj s českými sekciami), kde boli pripravení kvalifikovaní učitelia pre potreby škôl tak s vyučovacím jazykom slovenským i českým. O význame tohto gymnázia (v živote slovenskej i českej národnosti) v Rumunsku svedčí aj fakt, že na ňom zmaturovalo do roku 2003 192 učiteľov pre prvý stupeň základných škôl a vychovávateliek (76,96% je z iných lokalít ako z Nadlaku) a do roku 2003 ešte ďalších 914 absolventov (z ktorých je 7,65% z iných lokalít ako z Nadlaku). Existencia tejto školy rozhodne zapôsobila na rozvoj slovenských škôl v Rumunsku aj tým, že tu pôsobiaci profesori sú autori a prekladatelia skoro všetkých učebníc, ktoré sa na slovenských školách v Rumunsku používali a používajú. Je to dokopy vyše 110 titulov pôvodných učebníc slovenského jazyka a literatúry a 159 titulov učebníc preložených z rumunčiny.
Významnú úlohu pre slovenské školstvo v Rumunsku malo i založenie na bukurešťskej univerzite lektorátu v roku 1944 a neskôr katedry slovenského jazyka a literatúry v roku 1949, kde veľká časť slovenčinárov pôsobiacich na slovenských školách vyštudovala a profesori tejto vysokej školy sa autorsky pričinili i pri zostavovaní učebníc slovenského jazyka a literatúry.
Po školskej reforme 1948 sieť škôl s vyučovacím jazykom slovenským postupne narastá (v školskom roku 1955/1956 bolo v Rumunsku 32 školských jednotiek s vyučovacím jazykom slovenským a v školskom roku 1978/1979 ich bolo už 37). V období 1979-1989 sa zaznamenáva určitý útlm, avšak v po roku 1989 ich počet opäť mierne narastá.
Obdobie 1989 - súčasnosť
V roku 1995 sa v slovenskej obci Bodonoš v bihorsko-salažskej oblasti zakladá druhé slovenské lýceum v Rumunsku, ktoré dostáva pomenovanie po významnom slovenskom kanikovi v Oradei Jozefovi Kozáčekovi (Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka). Toto lýceum je zamerané na štúdium jazykom a prichádzajú sem študovať najmä žiaci zo slovenských okolitých obcí.
V súčasnosti v Rumunsku pôsobia 2 lýcea (v Nadlaku a v Bodonoši) - tu pôsobia aj základné školy pre I. - VIII. ročník, ďalšie 3 základné školy pre I. - VIII. (v Starej Hute, v Gemelčičke a v Šaranoch), 12 základných škôl pre ročníky I. - IV. a 14 škôlok. Okrem toho sa slovenčina ako materinský jazyk vyučuje na niekoľkých ďalších školách.
Upravený a doplnený text podľa Ondreja Štefanka: O Slovákoch v Rumunsku , vydavateľstvo Ivan Krasko, 2004 Nadlak
Pridaj sa
Pozri si