Ľudová slovesnosť Slovákov v bihorsko-salajskej oblasti sa tvorila najmä pri práci. Najčastejšie formy takýchto „spoločenských“ prác boli oberačky, páračky a zabíjačky. Bohatosť ľudovej slovesnosti nachádzame v básňach a piesňach, rozprávkach, v zvykosloví rozličných sviatkov a v rámci rodinného, kalendárneho a pracovného folklóru. V týchto zvykoch išlo o udalosti, ktoré mali integrujúci, spoločenský a zábavný charakter.
Oberačky boli takmer doslova spoločenskými udalosťami, kde sa zišla celá rodina, susedia a známi s cieľom pomoci gazdovi. Oberačkami myslíme najmä oberanie úrody, ktorá závisela od lokality, v ktorej sa nachádzali Slováci. Napríklad obec Bodonoš je nižšie položená obec s dlhodobou tradíciou pestovania viniča, teda tu to boli hlavne oberačky hrozna, ktoré sa ukončovali tradičnými vinobraniami podobnými ako poznáme u nás, na Slovensku. Vinobrania sa uskutočňovali na jeseň. Aj v súčasnosti klasické vinobranie vo forme ľudovej veselice s kultúrnym programom sa uskutočňuje vždy na jeseň v obci Bodonoš.
Páračky boli víkendové párania peria z husí, ktoré sa robili počas dlhých zimných večerov a zúčastňovali sa ich najmä ženy. Išlo o urobenie si zásoby peria do paplónov a vankúšov. No tento zvyk už takmer zmizol.
Zabíjačky ošípaných sa takmer tradične odohrávali v zimných mesiacoch a z času na čas sa zvyklo zabíjať i v letnom období. V minulosti to boli i týždenné „procedúry“, ale postupne sa skrátili na jeden deň, maximálne víkend. Pri takýchto udalostiach sa ľudia schádzavali, klebetili, pili domácu pálenku a víno, zabávali sa a vychutnávali miestne špeciality. Najčastejšie jedlá boli zakrúcaná kapusta, točna, podlesník, mamaliga, chraple, jaternice, klobásky, miče, slanina, šojt, patev, fánky, halušky so škvarkami.
Zvyky pri príležitosti náboženských sviatkov
Okrem takýchto pracovných príležitostí sa ľudia stretávali v období veľkonočných, či vianočných sviatkov. Dodnes sa dodržiava množstvo zvykov Po Božom narodení po dedine chodia „betlehemci“ či „po kolade“. Chodenie s Betlehemom predpokladá piatich vystrojených účastníkov, ktorí majú svoje mená: Anjel, Fedor, Kubo, Stach a Bačas. V bihorskej oblasti sú veľmi rozšírení aj „čerti“, alebo „Doroty“. Hra „chodenia s Dorotou“ poukazuje na silnú vieru Doroty k Ježišovi, ktorú nezlomia útrapy zaľúbeného kráľa. Vystupujúci na záver zaspievajú pesničku a domáci vystupujúcich pohostia. Taktiež sa dodnes udržiava zvyk „strašokov“ pri zabíjačkách, alebo „na cigánky“. Na veľkonočný pondelok je tu zvyk „oblievania“ dievčat.
Osobitný priestor si zaslúži dodnes zachovaná tradícia odpust (hody). Odpustová slávnosť predstavuje najväčšiu udalosť v obci počas roku. Každá slovenská farnosť má v priebehu roku svoj sviatok na deň svojho patróna kostola. V tento deň sa v minulosti zvykli konať aj viacdňové púte a procesie do miesta konania odpustu. Púte aj z tejto oblasti takmer zmizli, no odpustová slávnosť stále zostáva najväčšou spoločenskou udalosť v obci. Slávenie odpustovej bohoslužby celebrujú takmer všetci slovenskí kňazi, ktorí pôsobia v tejto oblasti, v kostole sa zíde celá dedina a mnohí ľudia z okolitých obcí. V deň odpustu prídu na návštevu aj mnohé rodiny, ktoré medzičasom odišli za hranice.
Zoznam slovenských obcí s dátumom odpustov nájdete na tomto odkaze - klik
Počas roka sú veľmi obľúbené klasické dedinské zábavy. V minulosti sa v každej obci, takmer každú sobotu uskutočňovali miestne veselice. V súčasnosti sa pravidelne veľkej obľube tešia mladí na sobotnú zábavu už iba v Šaranoch (u Pišku). Na Šaranoch ide o veľmi populárne a obľúbené miesto, ktoré začali v poslednom období vyhľadávať pre výbornú a príjemnú zábavu aj mladí Rumuni z okolitých rumunských obcí. Sobotné zábavy samozrejme nie sú v období adventu a štyridsaťdenného pôstneho obdobia pre veľkonočnými sviatkami.
Svadby Taktiež svadobný deň mladých ľudí je veľkou udalosťou nielen pre najbližšiu rodinu, ale pre celú dedinu. Svadby sa tu bežne pripravujú pre 300-600 hostí. No raz za roka až dva je svadba až s extrémnymi 700 hosťami. Takéto svadby sú neskutočne náročné na samotnú prípravu. Pre mladomanlželov je vystrojenie svadby výborný štart do života, keďže sa neprinášajú materiálne dary, ale iba peňažné. Svadobní hostia priemerne darujú peniaze v hodnote cca. 50-150 (za hosťovskú dvojicu). Mladá pani (tak sa nazýva nevesta) s mladým pánom (ženích) si v nejednom prípade dokážu za získanú sumu postaviť domček. Počas svadby musí hrať živá hudba, ktorá hrá takmer nepretržite od východu z kostola až do samého rána. Osobitnú úlohu majú starejší, ktorí pri odovzdávaní darov hostí mladomanželom zapisujú na papier kto koľko peňazí daroval, pretože mladý pár, keď pôjde niekomu zo svadobných hostí taktiež na ich svadbu, aby im náhodou nedaroval menej.
Svadba bližšie:
„Slováci pri svadbách, krstinách, zabíjačkách či karoch, obyčajne aj nadmieru veľké útraty si spôsobujú. Na svadby pozývajú celú rodinu, pokrvných, kmotrov, dobre známych susedov domácich, ako i sálašských, volajú dvakrát (raz po zváčovi, ako i po družbovi). Keď sa potom povolaní svadobníci do svadobného domu zišli, veľkým sprievodom pešo pri doprovode cigánskej hudby k oltáru vyprevádzajú. Na čele sprievodu ide starejší až po oltár, ten, ktorý bol aj pytačom pre mladoženícha. Hneď za ním ide mladoženích v čiernom alebo tmavomodrom súkennom kabáte a nohaviciach, poriadne oblečený a potom ostatní svadobníci. Muži rad radom každý aspoň jeden grajciar oferujú sobášiacemu kňazovi. Za nimi ide družba s veľkým fokošom v ruke a vedie mladú nevestu. Táto je obyčajne hneď po sobáši vedená do domu mladoženícha spolu s jej družicami a najbližšími príbuznými, ktorí tam s ňou aj pri obede zostávajú. Po obede prichádzajú svadobníci s hudbou a z rodičovského domu prinášajú ratolesť obloženú rôznymi darmi od rodičov a priateľov (jablká, orechy, slivky, ale i medené či strieborné peniaze). Po zaspievaní nábožnej piesne ju odovzdávajú starejšiemu. Medzitým niekde v zadnej izbe družice zavíjajú mladuchu a dávajú jej na hlavu čepiec a obliekajú do nových šiat. V tomto čepci, stužkami a rúškom ozdobenom, potom nevesta chodí niekoľko okov aj do kostola. Po zavití berie do rúk radostník (veľký koláč) a v sprievode družbu sa vracia medzi svadobníkov. Starejší rozkrája a rozdá radostník a potom družba tančí s mladuchou prvý tanec a oferuje jej peňažný dar na tanier pred starejším. Jeho príklad nasledujú ďalší svadobníci. Aj mladucha prináša do novej domácnosti dary, ktoré potom starejší rozdáva. Zváč a príbuzný prinášajú jedlá na stôl a rad-radom recitujú vhodné a veselé veršovačky. Starejší sa pri tom po každom obede či večeri pomodlí a povzbudzuje hosťujúcich, aby oferovali pre svadobného otca, pre cirkev, ale aj pre chudobných peňažné dary. Takáto svadba obyčajne trvá aj dva dni, málokedy viac dní.“
Daniel Zajac a Ľudovít Haan: Dejepis starého i nového Nadlaku, 1853
Pohreb bližšie:
„Dedinská pospolitosť sa o úmrtí dozvedela prostredníctvom „vyzváňania“. Keďže každý rozumel reči zvonov, hneď vedeli, či umrel dospelý, dieťa, muž a či žena. Nebožtíka staršie ženy poumývali a položili na máry. Večer poschádzali susedia, príbuzní a známi „vyrastovať“ (bdieť nad mŕtvym) a pod vedením starejšieho sa modlili a spievali. Nakoniec sa ponúkali páleným a bagáňmi. Často sa nad mŕtvym aj nariekalo a „vykladalo“ ináč staroslovienska obyčaj, ktorá sa nám preniesla ešte z pohanských čias. Na druhý deň v určenú hodinu truhlu vyložili na dvor. Zvony oznámili príchod kňaza, ktorého z fary spolu s kantorom privádzal starejší. Rozlúčka pozostávala zo spievania náboženských piesní, z kázne pána farára a z odobierky, často prednášanej učiteľmi v podobe veršíkov. Z poverových praktík k najrozšírenejším patrí vynášanie truhly z domu tak, aby mŕtvy vychádzal nohami vpredu, čím sa malo zabrániť jeho návratu. Po príchode smútočného sprievodu do cintorína položili truhlu na čerstvo vykopaný hrob. Tu sa kňaz rozžehnal so zomretým, pomodlil sa a prítomní zaspievali ešte jednu náboženskú pieseň. Potom truhlu spustili do hrobu. Keď pochovali zosnulého, najbližší príbuzní sa zhromaždili v smútočnom dome na pohrebnej hostine zvanej kar. Za zosnulým zadržiavali príbuzní polročný až ročný smútok. Viera v posmrtný život podľa kresťanského učenia prerážala aj v tomto obrade. Dôkazom toho, že jednou z funkcií cirkevných obradov bolo zabezpečiť pokoj v duši a telu zosnulého, sú aj na hroboch nepostrádateľné záverečné formulky Pokoj prachu jeho!“
Daniel Zajac a Ľudovít Haan: Dejepis starého i nového Nadlaku, 1853