Architektúra slovenských domov v banátsko-aradskej oblasti:
Vzhľadom na poľnohospodársku oblasť lokality boli v minulosti tomu prispôsobované aj príbytky obyvateľov.
Najmä v minulosti boli veľmi rozšírené v celej lokalite sálaše s dvojdomým gazdovaním. Sálaše sa stavali dve či tri míle od hlavnej dediny. Sálaš predstavoval dom a maštaľ, kam prinášali obilie z ďalekého pozemku a poľa. Tu nechal prezimovať aj svoj dobytok, teda v skoro všetky hospodárske povinnosti mohol vykonávať tu. - "dvojdommé gazdovanie".
Sálaše neslúžili len hospodáreniu, ale zároveň boli bydliskom mladých bohatších poľnohospodárov a príbytkom chodobnejších želiarskych rodín, ktoré na sálašoch pracovali, ako tzv. "kortésovia" alebo "tánaši". Takto vznikala podoba "sálašskej kultúry" v Nadlaku a širokom okolí, s ktorou súvisí aj sálašská architektúra domov. V medzivojnovom období bolo evidovaných vyše 800 sálašov - v porovnaní s ostatnými obytnými stavbami v meste Nadlak to predstavovalo 37%.
S nástupom komunizmu tieto svojrázne poľnohospodárske priestory takmer úplne zanikli.
V súčasnosti mesto Nadlak tvorí sústava pravouhlých ulíc s väčšími sedliackymi a remeselníckymi domami. V okolí mesta je viacero poľnohospodárskych fariem, no už to nie sú pôvodné sálaše známe z predvojnového obdobia.
Architektúra slovenských domov v bihorsko-salažskej oblasti:
Podľa najstarších obyvateľov, prvé domy boli postavené z dreva. Na stavbu sa používalo najčastejšie dubové drevo, ktoré okresali a „čapmi“ zapájali medzi sebou. Voľné priestory medzi drevom zapĺňali blatom a kalili bielym vápnom trikrát do roka: na Veľkú noc, na odpust a pred zimou, ako im odporúčal lekár. (zdroj: Kapusniaková, 2007)
V minulosti dom tvorila jedna izba s kuchyňou, preto sa im hovorilo aj „izby“. Toto pomenovanie rodinného domu zostalo a aj v súčasnosti mnohí svoje príbytky volajú „izbami“. V minulosti, v letnom období, mladí a slobodní spávali v „konici“ (príbytok pre dobytok alebo kone) alebo v „chlieve“ (príbytok pre ošípané) na slame. Domy boli malé s malými oknami, čo vidno na stavbách ešte aj dnes. Išlo najmä o čo najmenšiu energetickú náročnosť. Neskôr to boli domy hlinené a dnes murované. Najbežnejší dom dnes pozostáva z dvoch izieb, kuchyne, chodby a z komory. Je potrebné zdôrazniť, že v domoch sa nenachádzala kúpeľňa ani sociálne zariadenie. To bolo postavané za domom na dvore. Je zaujímavé, že ani novorekonštruované domy nie sú projektované so sociálnym zabezpečením. V úplne všetkých domoch sa kúri drevom, na ktoré si obyvatelia stavajú kôlničky.
V takmer každej zo slovenských dedín sa nachádza kostol, ktorý je postavený zväčša v insitnom neskoro barokovom slohu, v blízkosti neho je fara. V dedinách sa nachádza malý obchod, ktorý je obytným domom miestnej rodiny a vo väčšine prípadov tento obchod slúži aj ako miestna krčma.
V minulosti sa tu nachádzali aj ďalšie typické stavby, ako napríklad „kovačia“ – dom v ktorom býval miestny kováč, „dedinská izba“ – išlo o dom postavený svojpomocne dedinčanmi. V jednej izbe býval ten, čo choval bujaka (býka), „doluizba“ sa nachádzala najbližšie pri ceste, respektíve pri potoku, sa používala ako stretávacia miestnosť, keď sa v dedine stal nejaký problém, či bolo nutné sa na niečom dohodnúť. Táto miestnosť bola vybavená aj lavicami. Oproti „dedinskej izby“ sa zväčša nachádzala „ľadovňa“ – bola to podzemná miestnosť malých rozmerov. Tu sa uchovával ľad, dokonca aj počas leta a používal sa na utlmenie bolestí. (zdroj: Kapusniaková, 2007)
Pridaj sa
Pozri si